Bednár číta The Economist: Keď je politika rizikom pri dosahovaní cieľov politikov

The Economist konštatuje, že britskej vláde pri nastavovaní klimatických cieľov nechýba ambicióznosť, otázna je ale koncovka.

Vláda Spojeného Kráľovstva sa zaviazala k dosiahnutiu nulových emisií do r. 2050, tieto záväzky sú však podmienené viacerými výhradami – napríklad cieľ využívať 100% zelenej elektriny do roku 2035 bude platiť len pri garancii bezpečnosti resp. stability dodávok elektriny. Taktiež sľub, že každé nové obydlie bude vybavené energeticky účinným tepelným čerpadlom alebo vodíkovým zdrojom tiež do roku 2035 má podmienku, že náklady na tieto technológie musia klesnúť na „primeranú úroveň“. Stratégia vlády však má svoju logiku, prechod od fosílnych zdrojov na zelenú energetiku podporovanú jadrom je možné urobiť rýchlo a vláda je údajne pripravená investovať do nových technológií založených na lokálnych zdrojoch značné prostriedky. Týždenník však otvorene pomenúva dve najslabšie ohnivká reťazca, ktorý má prepojiť odvážne plány a reálne výsledky. Obe sú súčasťou vlády a zhodou okolností ide o jej najsilnejšie inštitúcie: ministerstvo financií a samotného premiéra. Chyba ministerstva financií primárne nespočíva v nedostatku zdrojov, hoci aj toto je pravdou: napr. dotačná schéma vo výške 450 miliónov libier určená na používanie tepelných čerpadiel možno dokáže „obslúžiť“ len 30 000 takýchto inštalácií ročne. Omnoho väčším problémom je podľa Jilla Ruttera z think-tanku Institute for Government takzvaný „vlastnícky prístup k daniam“. Ministerstvo vníma ako svoje poslanie výber daní a poplatkov a ich prerozdeľovanie iným sektorom na vlastné projekty, nie ako zdroje na dosahovanie vyšších cieľov daných ministerstiev. Príklad: ministerstvo dopravy musí dekarbonizovať dopravu formou dotácií na elektrické automobily a postupným zakazovaním spaľovacích motorov, pričom omnoho logickejšou a tiež ekonomicky zmysluplnejšou cestou, ako pomerne odvážne dodáva The Economist, by bolo zvyšovanie daní na konvenčné palivá. Samozrejme, takýto prístup ale neprichádza do úvahy.

Druhou slabinou na ceste k environmentálnym cieľom je samotný premiér. Boris Johnson miluje grandiózne vyjadrenia a formulácie. Problémom ale je, že sa vyhýba ťažkým témam a zlým správam. Napríklad v súvislosti s dosahovaním klimatických cieľov vyhlásil, že na tejto ceste nie sú v dohľade žiadne dramatické opatrenia vo forme uťahovania opaskov. Čo ale nie je nevyhnutne pravda. Obzvlášť pri voličoch premiérovej strany, ktorí štatisticky vykazujú väčšiu uhlíkovú stopu a to z pohľadu vekovej štruktúry a tiež regionality. Pritom by si premiér mohol dopriať viac odvahy, keďže podľa prieskumu agentúry Ipsos Mori považuje klimatickú zmenu za problém vyše 83% Britov a navyše 51% si myslí, že náklady na opatrenia na jej zastavenie budú prevyšovať úspory, ktoré otepľovanie a jeho dôsledky prinášajú ako napr. nižšie náklady na vykurovanie. Obyvatelia ostrovov podľa prieskumu veria, že situácia by sa mala zlepšiť až o približne desať rokov. Je preto možné predpokladať, že Briti sú pripravení na uťahovanie opaskov. Potrebujú ale, aby si vláda osvojila shakespearovské „teraz musím nabrať guráž, ozbrojiť sa od hlavy po päty drzou odvahou“ (Iachimo v hre Cymbelin) a potom tiež budú mať inú úplne inú váhu jej „slová, slová, slová“ (Hamlet v hre Hamlet).

Peter Bednár

Ilustračné foto zdroj: pexels.com