Bednár číta The Economist: Keď stlačíme balón, čo sa stane s emisiami?

Tohtotýždňový The Economist píše o neplánovaných dôsledkoch opatrení zameraných na spoplatňovanie uhlíkových emisií.

Medzinárodný menový fond (IMF) ešte pred Glasgowom apeloval na krajiny, že nákladovo najefektívnejším spôsobom znižovania emisií je ich spoplatňovanie na základe trhových princípov. Aj The Economist dlhodobo tvrdí, že priame zaťažovanie emitentov poplatkami môže predstavovať efektívny nástroj na to, aby znečisťovatelia priamo znášali náklady spojené s ich negatívnymi vplyvmi na životné prostredie súvisiacimi so spaľovaním fosílnych palív. Podľa Svetovej banky 45 krajín a 34 podriadených jurisdikcií dnes už uplatňuje nejakú formu karbónového „zdaňovania“, či už vo forme priamych daní alebo obchodovania s emisiami. Tieto systémy však aktuálne postihujú len približne pätinu všetkých emisií. Nedávny prieskum Európskej centrálnej banky (ECB) však poukazuje na to, že aj takýto pozvoľný progres má niektoré nečakané pozitívne dôsledky.

Najprv tie horšie správy. Podľa analýzy dát o vyše 2 mil. úverových cezhraničných transakciách bánk v období rokov 1988 až 2021, ktorú vypracovalo Centrum pre výskum hospodárskej politiky (CEPR), spôsobilo zavádzanie schém na spoplatňovania emisií zníženie objemu úverových zdrojov smerovaných do firiem pôsobiacich v ťažbe uhlia, ropy a zemného plynu. Ale len na domácich trhoch.

Banky sa naopak v reakcii na spoplatňovanie emisií na lokálnom trhu vo zvýšenej miere obzerali po príležitostiach v zahraničí. Tento trend sa týkal predovšetkým finančných domov s veľkým úverovým portfóliom v oblasti ťažobného priemyslu, ktoré svoju pozornosť zameriavali predovšetkým na krajiny bez uhlíkovej dane. Steven Ongena, z University of Zurich, ktorý je jedným z autorov reportu, stručne a jasne vysvetľuje, že banky využívajú cezhraničné úverovanie, aby presmerovali „špinavé úvery“ do krajín s laxnejšími environmentálnymi pravidlami a vyhli sa tak prísnejšej domácej regulácii. Čo je prísne vzaté logické a na prvý pohľad bez pozitívnych dopadov na planétu.

Ak sa na tento jav pozrieme v širšom kontexte, situácia nemusí vyzerať až tak beznádejne. The Economist ponúka príhodnú paralelu. Aplikovanie uhlíkovej dane sa podobá stláčaniu balóna – ak by ste ho stlačili až príliš, praskne. Ak ho stlačíte na jednom mieste, vzduch sa premiestni tam, kde je momentálne menej tlaku, čo sa deje napríklad s bankovými úvermi. Tento príklad zároveň názorne pomenúva obavy tvorcov environmentálnej politiky v oblasti ťažkého priemyslu – doterajšie schémy EÚ poskytovali najväčším znečisťovateľom výrazné úľavy v obave, aby svoje výrobné kapacity nepremiestňovali do zahraničia. V súčasnosti sa EÚ usiluje o utlmenie politiky takýchto výnimiek a na to, aby zostali zachované rovnaké pravidlá pre všetkých, zvažuje pri zdaňovaní emisií cezhraničný mechanizmus.

Týždenník tému uzatvára konštatovaním, že ideálnym riešením by samozrejme bolo globálne stlačenie balóna. A to aj napriek tomu, že aj samotné lokálne schémy zdaňovania emisií prinášajú ďalší nečakaný výsledok – aj napriek presunom úverov do zahraničia dochádza v absolútnom vydaní k celkovému poklesu objemov do fosílne orientovaných priemyselných odvetví. Takže odpoveď na otázku, čo sa stane, keď stlačíte emisný balón, znie: záleží, ako veľmi, na akých miestach súčasne a akým spôsobom. Vzhľadom na neustále sa zhoršujúci stav klímy je na mieste tiež otázka, kedy.

Peter Bednár

Ilustračné foto: Zsolt Lukács