Budaj vyhral bitku, ale nie vojnu

75 zo 76 prítomných poslancov parlamentu vstalo a zatlieskalo. Práve schválili reformu národných parkov. Ale nie je to end a už vôbec nie happy.

Poďme najskôr k tomu, o čom tá reforma nie je a napriek tomu to k nej patrí. Podrazák Boris Kollár. Najskôr sa pod poslanecký návrh podpísal, potom svoj návrh stiahol a začal kšeftovať. Je o ňom už dávno známe, že mu je jedno s kým. Ale to neznie dosť vznešene. Preto sa akýmsi mottom jeho správania a konania stalo to, čo povedal v TV JOJ: „My budeme chrániť hlucháňa a tých ľudí tam necháme pokapať? Mňa nevolia hlucháni“. Takže sa náš (s prepáčením) predseda parlamentu spojil napríklad s takými „ochranárskymi“ esami ako bývalý kandidát ĽSNS Rudolf Huliak, Miroslav Suja (t. č. Republika), Štefan Kuffa (t. č. Život – národná strana). Pridali sa poľovníci reprezentovaní bývalým poslancom Smeru Jánom Lebockým a lesníci (zo ŠTÁTNEHO podniku Lesy SR), ktorých zvážali autobusy financované ich odbormi. To sú ľudia, ktorí chodili na stretnutia organizované envirorezortom, kde lietali urážky, pľuvance a aj stoličky. Medzi to mítingy, petície, antimítingy, antipetície. Vyvrcholilo to tým, že Sme Kollárova rodina sa presne ako celá opozícia pred hlasovaním neprezentovala. Hrozilo, že parlament nebude uznášaniaschopný. Pomohli Tomáš Valášek a Miroslav Kollár – odídenci zo Za ľudí.

Teraz príbeh reformy v skratke. Ján Budaj v snahe urýchliť reformu, išiel cestou poslaneckého návrhu novely zákona. Predkladal ju Jaromír Šíbl (OĽaNO). Pôvodne mala dve strany. Po všetkých rokovaniach pozmeňovacími návrhmi nabobtnala na trinásť (!). Ale nie je to na škodu veci, každý národný park tak získal právnu subjektivitu a do rozhodovania nie sú zapojení len ochranári, ale napríklad aj vlastníci pozemkov a majitelia prevádzok určených na cestovný ruch.

Takže prečo nie end a už vôbec nie happy. Prvým problémom môže byť zonácia národných parkov, kde sa musia dohodnúť dve ministerstvá – životného prostredia a pôdohospodárstva. Pri istom zjednodušení – ochranári s ťažiarmi. Potom je tu ešte Ministerstvo vnútra, ktoré prostredníctvom okresných úradov a ich odborov životného prostredia schvaľuje ľudské činnosti na území národných parkov.

Ochranári teraz musia dokázať, že sú dobrí vlastníci. To, čo sa dialo by sa dalo označiť pokojne aj za drancovanie. Úplne legálne u nás v národných parkoch funguje inštitút „náhodnej ťažby“. V rokoch 2000 až 2016 bola strata na zalesnenom území národných parkov dvojnásobná oproti iným územiam. Je jasné, že aj teraz sa bude v národných parkoch ťažiť drevo, len ťažba by nemala byť až tak prudko „náhodná“.

Lesníkom, ktorí prídu o prácu už Ján Budaj verejne prisľúbil uplatnenie napríklad v Lesnej stráži. Uvidíme, ako sa podarí prekonať animozity, ktoré sú na slovenskom vidieku, kde každý vidí každému do dvora, veľmi silné. A napätie medzi lesníkmi, poľovníkmi a ochranármi bolo ešte silnejšie. Na sociálnej sieti bola napríklad skupina „Zjb ochranára, zachrániš strom“…

Sú tu poľovníci a ich poľovné revíry. Zmluvám sa platnosť nekončí, ale časom sa všetky zmluvy, aj mimo parkov, obnovujú. A nie je poľovnícke združenie ako poľovnícke združenie. Stačí si pozrieť len sociálne siete a uvidíte, ako trávia čas bývalí i súčasní mocní. Ďalší potenciálny zdroj napätia a možných konfliktov.

Podnikatelia v turizme, ubytovacích službách a gastre, ktorí nebudú chcieť, áno s istými obmedzeniami, podnikať na území národných parkov, budú musieť najskôr ponúknuť pozemky a objekty štátu až potom, v prípade nezáujmu, ich za takú istú cenu predať novému súkromnému majiteľovi. Môže to byť problém.

Tí, ktorí nebudú chcieť les na území národného parku, môžu ho vymeniť. Ako rýchlo a kam? Tiež ďalšia možná komplikácia.

No a potom sú tu dotácie… O tie sa pobijú všetci – odporcovia aj priaznivci reformy. Každá jedna chyba pôjde von a zároveň spochybní celú reformu.

Už teraz sa dá predpokladať, že reforma národných parkov sa stane súčasťou budúcej predvolebnej kampane. Ak sa  nepodarí, Suja, Huliak, Kuffa – a, samozrejme Kollár – majú nabité hnojomety. Ak sa podarí, bude mať viac zástancov, ako mala skutočných podporovateľov.

Takže Ján Budaj a jeho ľudia, sú v tejto chvíli víťazmi. Bitky, ale nie vojny.

Ján Füle

Ilustračné foto: pexels.com