Kovid Zeme? Človek so svojou nadspotrebou a konzumom 

V auguste 1993 ma slovenský rozhlas požiadal, aby som si do Živých slov (10-15 minútový mnou prednesený monológ) pripravil „materiál“ o potrebe chrániť životné prostredie. Napísal som, prečítal som. Text na internete nenájdete, lebo ten bol vtedy v plienkach.  (Peter Šporer)

Pred pätnástimi rokmi dostal nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz otázku, prečo sa toľko kričí, že človek musí prírodu chrániť. Ľudí predsa treba nechať, aby si robili čo chcú. Keď vymrú, svet ostane bez nich. Hotovo.

Rakúsky biológ odpovedal, že vôbec nejde iba o ľudí. Je síce neoddiskutovateľnou pravdou, že na zemi dosiaľ vždy vymierali rastlinné a živočíšne druhy, ale nikdy nezmizli bez stopy. Iba ich vystriedali tí, ktorí sa lepšie orientovali v prirodzených klimatických zmenách. Dnes je človek zo všetkých tvorov planéty postavený najvyššie. A vyzerá byť aj dosť inteligentný. O jeho múdrosti ale Lorenz pochyboval: Ak sa nezmení, nevymrie podľa prirodzených zákonov evolúcie, čo by ho skôr či neskôr čakalo, ale predčasne vyhubí sám seba. Možno zinscenuje jadrovú apokalypsu, možno umŕtvi oceány a následne ľudský život zanikne pre nedostatok kyslíka, ktorý produkujú hlavne morské riasy. Možno zničí lesy a premení pevniny v nehostinné stepi a púšte, možno iným spôsobom zatočí so zemou. Možno sa mu nepodarí zabrániť kolapsu ozónového štítu a nechá život upiecť. Všetok ľudský život. Hádam s výnimkou niekoľkých podnikavejších chytrákov, ktorí sa preventívne presťahujú pod zem. Napríklad do narýchlo vybudovaných novodobých miest s umelým osvetlením, v ktorých sa budú pohybovať s kyslíkovými maskami, stravovať konzervami, prípadne tabletkami. Len oní vyvolenci, dnes známi hádam ešte tak zo science-fiction, rozhodne prídu o tú štipku vnútornej harmonickosti, ktorú sprostredkúvajú medziľudské vzťahy a city… 

Otázka podľa Lorenza znie: Oslabil sa v človeku pud sebazáchovy natoľko, že nabudený myšlienkou vlastnej nadspotreby necháva bez povšimnutia každý pokus, ktorý by tomu mohol zabrániť?

Odpoveď: Pravdepodobne. 

Inak by sa totiž ťažko – takmer bez povšimnutia – vyrovnával so skutočnosťou, že dvadsať percent planéty – občanov rozvinutých krajín – spotrebúva osemdesiat percent všetkých svetových zdrojov. Pritom jednoduchá trojčlenka hovorí, že rozšíriť podobný blahobyt  – teda objemy jedla, ropy, plynu, kovov a tak ďalej –  na všetkých obyvateľov zeme, neprichádza do úvahy. Podobnú záťaž by neuniesla. Na druhej strane ale 1,3 miliardy ľudí žije pod hranicou biedy, 900 miliónov je ohrozených postupom púští a ďalšími katastrofami.

Ktovie ako by Konrad Lorenz odpovedal na otázku, čo si ľudstvo počne o takých tridsať-štyridsať rokov, keď sa očakáva dvojnásobok populácie? Vo svete krajín živoriacich pod hranicou minima a ďalších v obrovskej nadspotrebe?

Za svojho života vedec varoval pred totalitnými nomenklatúrnymi kádrami a ich rozhodnutiami, ale rovnako neváhal ani o USA či Nemecku prehlásiť, že podobnú negatívnu rolu zohrávajú v ich krajinách zástancovia rôznych vplyvných priemyselných lobby. Jeho vtedajší pohľad zdieľajú aj zástancovia environmentálneho pohľadu na život. Podľa nich iba idea celosvetového daňového systému, idea spravodlivého prerozdeľovania prostriedkov v rámci regiónov, kontinentov, celej planéty poskytuje ľudstvu šancu. 

Neudržateľnosť u nás takej módnej teórie o všespasiteľnosti voľného trhu napádajú predovšetkým dvomi argumentmi. Prvý akcentovali aj zástupcovia tretieho sveta počas vlaňajšej konferencie o životnom prostredí v Rio de Janeiro. Podľa nich vedie ku kolapsu života človeka na planéte, keď svetové ceny surovín, tovarov i služieb určujú nadnárodné spoločnosti bohatých krajín. Tie sa, prirodzene, správajú sebecky, takže na jednej strane nechávajú klesať ceny surovín a na druhej rásť ceny tovarov a služieb. Chudobný svet potom stále chudobnie a zadlžuje sa. Dalo by sa to povedať aj tak, že za francúzsky traktor Afričan dnes zaplatí desiatimi tonami banánov, zajtra jedenástimi, pozajtra trinástimi. Aby však pozajtra mohol vypestovať trinásť ton, musí dnes vyrúbať sto hektárov pralesa, zajtra dvesto a pozajtra možno štyristo. Keď ale bude banány pestovať ako monokultúru, a k tomu je svojím odberateľom tlačený, pôda sa onedlho vyčerpá. Afričanovi neostane iné iba klčovať, prípadne vypaľovať ďalšie hektáre pralesa. Až dovtedy, kým drancovanie neskončí definitívnym rozvrátením regiónu. Alebo kontinentu.

Druhým argumentom proti prípadnej všespasiteľnosti voľného trhu je, že on sám si vyžaduje splnenie troch podmienok. Voľného pohybu peňazí, voľného pohybu tovaru a voľného pohybu pracovných síl. Prvé dve podmienky sú splniteľné. Učiniť zadosť tretej by však znamenalo presunúť po celej zemi stámilióny ľudí s nepredstaviteľnými dôsledkami. V roku 2000 sa napríklad očakáva, že krajiny tretieho sveta budú evidovať 600 miliónov nezamestnaných. 

Vyspelé štáty sa, prirodzene, cítia prisťahovalectvom ohrozené a bránia sa. Rastúce ekologické problémy globálneho charakteru – zapríčinené obrovskou priepasťou medzi chudobnými a bohatými – však nielenže nie je schopný vyriešiť voľný trh, ale zlyháva tiež OSN. Vo svojej dnešnej podobe nedokáže presadiť mechanizmy zlaďovania záujmov hoci len na úrovni jedného-jediného regiónu. Nemožno potom čakať, aby OSN v prípade potreby dokázala vyriešiť čosi celoplanetárne. Napríklad neprichádza do úvahy, že by vplývala na niektoré štáty, aby prestali s výrobou látok, ohrozujúcich ozón. Môže sa jej to podariť u vyspelých výrobcov freónov, bohaté krajiny však nenájdu v sebe dostatok morálnej sily, aby poskytli chudobným obrovské investície na likvidáciu tých škodlivín,  ktoré sú súčasťou starých výrobkov. Takže ľudstvo bude pravdepodobne ničiť ozón ďalej. Ľudstvo nie sú len USA, Nemecko, Japonsko, ale aj Čína, India, Pakistan, Argentína, Rusko, Afrika. Ozón si národnosť freónu nevyberá. 

Na konferencii v Riu sa dosť diskutovalo aj o vzniku akýchsi malých, decentralizovaných OSN. Napríklad OSN pre európsky kontinent. Takáto inštitúcia by po stanovení presných pravidiel umožnila vidieť každý z problémov nielen v kontexte národnom, štátnom, ale aj kontinentálnom. A zároveň aj globálnom.  Z tohto pohľadu by ho tiež posudzovala. Napríklad hynutie slovenských lesov v kontexte s poľskými exhalátmi, slovenských emisií s rakúskymi lesmi, optimálne využívanie všetkých druhov energií v rámci malých OSN atď. 

Žiaľ, založiť podobný orgán vyzerá čoraz utopickejšie. Totiž na to, aby mohol fungovať, museli by sa politici zbaviť rôznych podozrievaní a ktovie do akej miery napríklad „rozhašterená Európa“  by bola ochotná rešpektovať prijaté spoločné legislatívne opatrenia.  Fakticky by ale presadenie podobnej myšlienky mohlo znamenať začiatok presadzovania akejsi dobrovoľnej cesty k stanoveniu si limitov spotreby a návratu k ideálom skromnosti. 

Išlo by teda o zásadný rozpor s doterajším rozvojom, opierajúcim sa hlavne o efektné – v podstate americké – vnucovanie rebríčka hodnôt celému svetu. Jeho akceptovanie nateraz vedie iba ku grotesknému a často až tragickému zamerikanizovávaniu života tej-ktorej krajiny, ku zglajchšaltovaniu miestnej kultúry. Američania to možno mysleli dobre, ale obyčajne sa ukázalo, že dotyčnej krajine –  ako vedľajší produkt –  ukradli duchovný život. Ukázali pravidlá, načrtli výsledky spoliehajúc sa, že ľudia uveria jednoduchým riešeniam. Uverili. Aspoň na chvíľu. A prečo nie? Cesta od utopického socializmu k utopickému kapitalizmu bez legislatívnych bŕzd, s ekologickými i kultúrnymi dôsledkami, nebýva dlhá.

Úvahu však možno postaviť aj inak. Ak by Amerika predsa len dokázala siahnuť k obmedzeniu svojej nadspotreby – aj keď vzhľadom na ňou vyznávané priority to neznie pravdepodobne – potom by ponúkla aj ostatným krajinám šancu. Aj nám, ktorí sme si – zjednodušene povedané – popri „tupom prepĺňaní žalúdka“ z minulého režimu priniesli veľmi chabé predpoklady k návratu tradičných hodnôt, zakotvených napríklad v kresťanstve. Teda úctu k životu, k uvedomelej skromnosti, solidarite, k vnútornej pokore každého jednotlivca voči sebe, Slováka k Maďarovi, Maďara k Slovákovi, Američana k Afričanovi, národa voči inému národu, človeka voči človeku, nech pochádza odkiaľkoľvek, nech vyznáva akúkoľvek vieru, nech má jeho pokožka akúkoľvek farbu.“


P.S:  Ľudská podstata ostáva po tisícročia rovnaká. Nemenila a nemení sa pri preletoch  človeka feudalizmom, socializmom, kapitalizmom,  liberalizmom, akýmkoľvek izmom, kombináciou izmov. Len v palete ľudských vlastností nachádzame v rôznych etapách pozemskej cesty homo sapiens oslovované rôzne kombinácie – od najpodlejších po najušľachtilejšie, od zákerných po naivne dobromyseľné, od prefíkaných…a tak dokola. 

Navyše, od priemyselnej revolúcie paradoxne došlo ku zrýchleniu sebadeštrukcie samotnej existencie ľudského živočíšneho druhu! Kým vesmír či boh alebo iná ľudským rozumom neuchopiteľná sila pre vnímanie človeka „nerozhodli“, že Zem má pred sebou možno miliardu, prípadne viac rokov života a budúcnosti existencie človeka ako jednému z jej živočíšnych druhov  „vymedzili“ (pravdepodobne) kratší čas. Aspoň na Zemi. 

Istá časť vedcov vníma Zem a Vesmír ako komplexné vyvážené živé organizmy. Ak je to tak, potom správanie sa človeka voči Zemi pripomína správanie sa premnoženého vírusu v organizme človeka. Konzumný človek s nadspotrebou je kovidom Zeme.  Ocitol sa v roli premnoženého vírusu na jej tele. Zem prirodzene reaguje vývojom čohosi akoby účinnej vakcíny voči premnoženému vírusu. Má na to vzhľadom na svoje vedcami predpokladané dožitie rozhodne viac času ako jej jeden premnožený živočíšny druh na život s alfami, deltami, postupne možno celou gréckou abecedou, čoraz častejšími tornádami, záplavami, horúčavami, sociálnymi nepokojmi, možno ekoterorizmom či ďalšími „vírusmi“…

Nuž tak, Marka moja, tak si tu my na tej Zemi žijeme.

Peter Šporer

Ilustračné foto: pexels.com