Mikuláš Huba o svete na jedno použitie

Odpovedá profesor Mikuláš (Maňo) Huba, najvýraznejšia osobnosť ochranárskeho hnutia na Slovensku v posledných rokoch obdobia pred 1989. A jedna z kľúčových  dodnes. Rozprávali sme sa uňho doma v  záhrade v strede Bratislavy – v tieni bezmála storočných smrekov, jedlí a tisov –  pripomínajúcej arborétum či prírodnú rezerváciu.

Prof. RNDr. Mikuláš Huba, CSc. (1954),  dlhoročný environmentálny aktivista, vedecký pracovník SAV, profesor na Ústave manažmentu STU. (Zdroj: archív M. Hubu)


Zmenil sa za posledných tridsať rokov, odkedy sme začali opäť budovať kapitalizmus, tvoj postoj k nadspotrebe človeka a jeho katastrofálnemu podielu pri likvidácii prírodných zdrojov Zeme?

Nemal sa prečo zmeniť. Skôr naopak. Dnes si toho konzumu môže našinec dopriať oveľa viac, ako vtedy. Načo tajiť, zaskočilo to aj mňa. Tesne po Nežnej, keď som uvidel na Palisádoch prvé tri bilboardy, pripadalo mi to ako absurdné plytvanie a neveril som, že ich niekto niečím zaplní. A čože sú tie tri bilboardy  oproti dnešnému plytvaniu?

Zvieraťu, keď sa nažerie, viac netreba, možno ak v blízkej budúcnosti bude hybernovať, potrebuje ešte nazhromaždiť zásobu tukov v organizme, aby prežilo. „Zvedavý“ človek konzumu sa principiálne dennodenne „prežiera, preobliekava, preautováva, prepriestorováva, predomováva, prelietava“ a podobne. Žije s myšlienkou neukojiteľného hladu po všetkom, čo nemá. Dennodenne je ňou stimulovaný. Mimochodom obdivujem, ako sa ti s rodinou v horúcom, suchom  lete a Markovej (brat) rodine v spoločnej záhrade darí udržať závideniahodnú zeleň.

To je hlavne Markova zásluha.  Aj tak v záhrade každý rok nejaký strom vyschne a tak kúrime drevom, a teda nie sme veľmi energeticky nároční. Najmä ihličnany prinesené z hôr  v  nadmorskej výške našej záhrady, čo je cca 150 metrov nad morom, však v lete treba hojne polievať. A to už tiež svojím spôsobom hraničí s nadspotrebou (smiech).

Nesúlad s environmentom…?

Iste. Kapitalizmus, vrátane toho čínskeho pod vedením komunistickej strany, má do svojho DNA zakódovanú nadspotrebu, lebo sa síce snaží vyrábať maximálne efektívne, ale zato x-krát viac ako sa reálne spotrebuje. Navyše s podmienkou, aby ponuka slúžila maximálnemu pohodliu s cieľom, aby spotrebiteľ mal všetko od rána do večera k dispozícii. Lenže z toho človek reálne zužitkuje iba malú časť. Zvyšok s  obmedzenou životnosťou skôr či neskôr skončí ako odpad. Ak sa toto nezmení, netrúfam si povedať, či tým zákonite nesmerujeme do záhuby, alebo či je to iba jeden z liečiteľných príznakov systémovej poruchy, pred ktorou si dnes u nás zatvárame oči, hoci na ňu upozorňujú už aj „osvietenejší kapitalisti“. Napokon, dávno je notoricky známe, že nekonečný rast všetkého, vrátane spotreby v prostredí limitovaných a konečných zdrojov, akým je naša zem, je nielen nebezpečná ilúzia, ale aj logický nezmysel.

Konkrétny príklad povedzme z priemyslu by nebol?

Počítače. Pred 35 rokmi ich bolo na Slovensku pár a boli veľké ako izba. Dnes sú pri podobnom ba väčšom výkone tisíckrát surovinovo a energeticky efektívnejšie, ale je ich miliónkrát viac. Alebo automobily. Za posledných 30-35 rokov spotreba pohonných hmôt u priemerného auta klesla povedzme na polovicu, ale keďže tých áut je vari päťkrát viac, celková spotreba de facto výrazne stúpla. Nehovoriac o nadspotrebe priestoru na výstavbu automobiliek,   ciest, parkovísk, garáží, šrotovísk, nadjazdov a podobne. Študentom vysvetľujem, že nestačí zvyšovať efektívnosť, keď na druhej strane spoločnosť  spotrebuje x-krát viac. Navyše sa k tomu pridávajú ďalšie súvislosti spojené s devastáciou životného prostredia, znečistením ovzdušia, priemyselnou spotrebou vody, likvidáciou pôdy a zelene, nenávratným čerpaním prírodných zdrojov, uhlíkovou stopu a tak ďalej.

Ale takisto povedzme mobily. Reklama, móda, fascinácia technickým pokrokom a vlastná ješitnosť nás „nútia“, aby sme si každú chvíľu kupovali nový, hoci mne aj osemročný slúži celkom dobre.

Mladí nám  vyčítajú, že za alarmujúci stav a vývoj planéty môže  naša generácia…?

Áno, vyčítajú. A majú z veľkej časti pravdu. My tu budeme ešte pár rokov škodiť, ale teraz ide najmä  o to, aby oni boli iní. Viackrát  ma pozvali niečo povedať na Piatky pre budúcnosť, ktoré organizujú stredoškoláci po vzore Grety Thunberg. A tam s nimi zvyknem polemizovať asi v tomto duchu. „OK,   vy našej generácii vyčítate, že to máme na svedomí, my sme tí zlí. Kto iný, ako my a naši otcovia, že?!  Ale vy, ktorí ešte ani nemáte 18, a ani veľmi nerozhodujete o sebe, by ste sa mali zamyslieť aj, ba hlavne nad tým, ako byť iní. Žiadajte nielen od nás, ale aj od seba obmedziť zbytočný konzum. Toto je maximum, čo si môžete želať, ak to myslíte vážne so záchranou človeka a biosféry. Nemusíte mať každý rok nový smartfón! Nepotrebujete  zbytočnú kozmetiku len preto, aby ste voňali každý deň inak! Nemusíte mať toľko handier a každý deň iné! Nemusíte lietať na zahraničné dovolenky. Môžete sa oveľa menej voziť v autách a presúvať sa po vlastných. Nemusíte piť chemikálie z plastových fliaš, keď nám z kohútikov tečie kvalitná pitná voda! Dôsledne separujte a recyklujte odpad. Pomôžte rodičom zvážiť, či to, čo kupujú, naozaj potrebujete, a ak áno, akú to má životnosť, spotrebu energie, uhlíkovú stopu a pod. Až potom vyše Piatky pre budúcnosť nebudú len gestom, keď tým, čo hlásate, sa budete riadiť aj vo svojom živote. Ešte raz: v prvom rade zakážte vašim rodičom, aby vám kupovali zbytočnosti!“

Má to úspech?

Nepamätám si, že by takýmto mojim slovám špeciálne tlieskali (smiech). A nikdy na ne ani priamo nereagovali. Asi som im príliš neulahodil (smiech). Obávam sa, že časť vôbec nechápala, čo som chcel povedať, čo však môže byť aj moja chyba. Obávam sa tiež, že nie je veľa takých, ktorí a ktoré by moje návrhy prijali.

Zrejme už na ich rodičov zaúčinkoval syndróm postupne prihrievanej žaby, ktorá sa, keď ju vhodíme do studenej vody v hrnci a postupne prihrievame, bez odporu a snahy o záchranu, uvarí. Pochválim sa, bol som prvý ešte vtedy československý novinár, ktorý spomínaný pokus vedcov uverejnil vo vtedy existujúcej Práci tuším v roku 1987.  Čítal som o ňom v sovietskej Nauke i žizni.

Často sa to prirovnanie používa. Tak to máš ty na svedomí? Akého významného človeka ja poznám…

Maňo, prosím ťa (smiech)…?! Mimochodom, žabu stačilo vhodiť do hrnca s vriacou vodou, a hneď by sa začala hrabať von, zachraňovať hlava-nehlava. Ale predsa sa na Slovensku po Novembri aj „pozitívno“ podarilo presadiť, aj tebe osobne ako poslancovi, nie?

Niečo pozitívne snáď áno. Potvrdzuje to aj výskum, ktorý sme uskutočnili v rámci Geografického ústavu SAV, použijúc ukazovatele v ekonomickej, sociálnej a environmentálnej časti a ich vývoj v prvej dekáde po roku 1989.  V ekonomickej oblasti sme dopadli výrazne negatívne, v sociálnej plusy a mínusy pomerne vyvážene a v environmentálnej výrazne pozitívne. V 90. rokoch sa skoro všetko vo sfére životného prostredia u nás zlepšilo, i  keď  aj tam to malo dve roviny. Napríklad rozloha chránených území sa takmer dvakrát zväčšila, ale kvalita, teda samotný výkon ochrany prírody, stagnuje. Vo väčšine z hodnotených environmentálnych ukazovateľov, teda v kvalite ovzdušia, vody, pôdy atď. však bol vývoj prevažne pozitívny. Napriek tomu sú takmer všetci ochranári na Slovensku sklamaní. Naše očakávania v novembri 89 boli oveľa väčšie a zaskočila nás najmä oná nekritická a bezduchá orientácia na konzum a nadspotrebu, o ktorej hovoríme vyššie. A tiež sme si naivne mysleli, že nové a lepšie zákony v tejto oblasti sa budú aj dodržiavať.

Lenže tieto výsledky nám predsa, sám to potvrdzuješ, svojím spôsobom takmer bezprácne spadli do lona

Z environmentálneho pohľadu bolo dôležité, že najškodlivejší priemysel po 89. roku prestal existovať. Samozrejme, stalo sa tak najmä z ekonomických dôvodov. V 80. rokoch sme sa  ocitli v najhoršom štádiu vývoja z pohľadu environmentálnych ukazovateľov, a to nám dodnes paradoxne veľmi pomáha pri deklarovaní pokroku po r. 1990.  Nám  v prvých rokoch stačilo vynaložiť pomerne malú námahu na to, aby sme výrazne znížili dovtedy enormné množstvo emisií či znečistenia vypúšťaného do riek a podzemných vôd. Ale pre západ, ktorý bol v 90. rokoch už technologicky a environmentálne ďaleko pred nami, boli ďalšie vylepšenia po roku 1990 aj o nižšie   percentá oveľa náročnejšie a ťažšie. Pre nás teda bola a stále je metodika výpočtu poklesu znečistenia od roku 1990 výhodná a tak trochu zavádzajúca.

Dokedy?

Niektoré krivky vývoja znečistenia sa medzičasom zarovnali a stagnujú. A niektoré sa dokonca zhoršujú. Napríklad málo sa u nás hovorí o tom, že kým na splnenie cieľov Parížskej klimatickej dohody máme  globálne znižovať emisie CO2 medziročne o vyše 6 percent, na Slovensku tieto emisie v posledných rokoch rástli! Dnes sa  spoliehame najmä na to, že ukončíme ťažbu a spaľovanie uhlia na Hornej Nitre a tým  poklesne produkcia CO2 o nejakých osem percent a potom nám k splneniu málo ambiciózneho cieľa znížiť emisie CO2 do r. 2030 o 55 percent oproti r. 1990 bude stačiť len málo. Ale to je nebezpečná stratégia, ktorá nás neprivedie k sľubovanej uhlíkovej neutralite do r. 2050. Navyše nám stále hrozí väčšia závislosť od jadrovej energetiky, nad ktorou visí množstvo otáznikov.

Ako sa zmenili ľudia?

Za mínus považujem, že ich mentalitu po 89. roku výrazne ovplyvnila zvýšená orientácia na konzum, sebectvo a individualizmus. Podľahli falošnej ilúzii,  že právo na neobmedzený konzum je čosi ako základné ľudské právo, hoci z pohľadu zachovania života na Zemi ide skôr o zločin. Mimochodom, slávny  izraelský mysliteľ a autor Yuval Harari v jednej zo svojich úvah upozornil, že toto naše konzumenstvo je prvým „náboženstvom“, v ktorom všetci veriaci veľmi ochotne, úprimne a do dôsledkov nasledujú jeho hlásateľov.  Náboženstvo konzumu je pre nás také príjemné a nasledovaniahodné, že  bude ťažké sa tejto novodobej drogy dobrovoľne zbaviť.  Na rozdiel od tradičných náboženstiev, v ktorých málokto skutočne túžil byť ukrižovaný ako Ježiš Kristus, alebo žiť asketicky ako Budha.

Smerujeme ako druh k zániku?

Keď sa to zoberie z hľadiska vymierania živočíšnych a rastlinných druhov, globálneho otepľovania, rastúceho deficitu pitnej vody, šírenia sa púští, znečisťovania morí a pod. tie ukazovatele a symptómy sú  nekompromisné: smerujeme k zániku. Časť vedcov vidí šancu na záchranu len v tom, že civilizačné problémy spôsobil človek a preto je určitá nádej, že človek im bude schopný aj čeliť. Aj keď som realista so sklonom ku skepse, zároveň v sebe prechovávam nadej. Bez nej by nám zostala iba pasivita a rezignácia – inými slovami kolektívna samovražda.

Prečo sa dnes ochranári nestavajú proti systému tak zásadovo ako pred rokom 1989?

Často o tom uvažujem, ale jednoznačnú odpoveď som nenašiel. Môj lavicovo orientovaný syn nás nazval stroskotancami na ostrove pozitívnej deviácie. Naša generácia sa búrila proti husákovskému „socializmu“ proti mečiarizmu, i proti ficizmu. Na druhej strane pripúšťam, že sme možno prijali také kompromisy, ktoré sme prijať nemali.  My sme nehovorili, že je to pravicová, alebo ľavicová vláda, ale volali sme ju skorumpovaná, a pri stovkách príležitostí sme to dávali najavo. Jeden z mojich bonmotov znie: keď pôjdeme príliš dlho na západ, prídeme na východ – zem je predsa guľatá. Keď to preženieš s kritikou jedného bez toho, aby si ponúkol reálnu alternatívu, hrozí, že sa staneš obeťou opačného extrému. To si mladí ešte nie celkom majú šancu uvedomiť.

Zostaňme pri otázke, čo sa má a čo môže urobiť?

Môže sa urobiť mnoho. To bude výzva pre dnešných dvadsiatnikov, tridsiatnikov a trochu starších, teda pre ľudí vo veku, v akom sme my písali Bratislavu/nahlas a zažívali časy svojej slávnej ochranárskej revolty.

Čomu sa hlavne chystáš venovať ty sám?

Nebudem vymenúvať konkrétne aktivity, ktorých je veľa a chcem v nich pokračovať, ale v závere života  sa napríklad pokúšam dať dohromady environmentálne orientovaných aktivistov, vedcov, umelcov, publicistov, duchovných a aj ďalšie mienkotvorné osobnosti. Taký vavrouškovský pokus. (Josef Vavroušek bol federálny minister pre životné prostredie po 89. roku, tragicky zahynul s dcérou Petrou pod lavínou v Západných Tatrách – poznámka pš). Fungujeme zatiaľ so striedavými úspechmi. Stále však verím, že to má zmysel.

Peter Šporer

Ilustračné foto: pametinaroda.cz