Vyrábame „bioplasty“, ale aj  stopercentné bioplasty

Pokúsme sa zjednodušene vysvetliť, čo vyrábané bioplasty sú, čo sú akési falošné  „bioplasty“.

Pred niekoľkými rokmi nastúpil trend, podľa ktorého sa bioplastmi pomenúvali všetky plasty, ktorých základom síce neprestala byť ropa, ale aspoň časť sa do nich začala pridávať časť rastlín ako obnoviteľných zdrojov. Popritom sme pri použití magického slovíčka „bio“ dospeli k detinskej dôvere v akýsi opar environmentálnej všespasiteľnosti. A nešli sme do hĺbky, či je to naozaj tak, ako informovali výrobcovia. Teda, že bioplasty možno recyklovať a neskôr, po „odslúžení“ a následnom kompostovaní bezpečne skončia v zemi. Napríklad v pôde. Alebo aspoň časť z nich.  Vytriezvením je zistenie, že v zemi ako bezpečný kompost dnes nekončia, lebo boli iba ako-tak skúšané len v laboratórnych podmienkach a v záujme o rýchly komerčný úspech prirýchlo vypustené do obehu.

Až v poslednom období im vedci a odborníci dodatočne začali nastavovať zrkadlo. Pritom konštatujú, že na trhu existuje iba čosi falošné s nepoctivým bioplastom, ale našťastie sú na ňom v  menšej miere zastúpené aj bioplasty poctivé (stopercentné).

Zloženie „bioplastov“ Odborníci sa zhodujú, že názvom bioplast bolo označených priveľa rôznorodých materiálov. A zároveň, či hlavne, aj v tom, že poväčšinou pri ich konečnej likvidácii (biorozklade) chýba informácia za presne akých podmienok sa stáva konkrétny „bioplast“ kompostovateľný.

Všeobecne je známe, že na trhu „bioplastov“ sú najviac rozšírené tie, ktoré obsahujú kyselinu polymliečnu (PLA), vyrábanú zo škrobu. Pozitívom PLA je jej pôvod v obnoviteľných surovinách, negatívom skutočnosť, že k biorozkladu PLA dochádza až pri teplotách vyšších ako 50 stupňov Celzia.

Spomínané „bioplasty“ však hlavne obsahujú tzv. PBAT polymér, čo je syntetický polyester (z ropy), vyrobený z butándiolu, kyseliny adipovej a kyseliny tereftalovej. V prípade kritiky PBAT platí, že pri ňom dochádza k nedokonalému rozkladu v biologickom prostredí a k produkcii zdraviu človeka škodiacich ftalátov (pečeň, obličky, u mužov znižujú tvorbu spermií).

Zmesi týchto dvoch polymérov sú podstatou a základom takmer všetkých obalových fóliových materiálov, z ktorých sa vyrábajú rôzne tašky či vrecká, označované ako v komposte rozložiteľné. Dokonca na taške pritom býva napríklad uvedené, že materiál bol vyrobený z obnoviteľných zdrojov (to je pravda, obsahuje PLA), ale už ho nikto nedoplnil, že povedzme 40 alebo možno 70 percent je fosílneho pôvodu (z ropy) s rizikom tvorby ftalátov. A že do pôdy zrejme nebude môcť ísť. Skôr do spaľovne alebo do cementárne (tepelné zhodnocovanie).

Klamú alebo neklamú výrobcovia „bioplastov“? Možno výrobcov obviniť z klamstva? Právnici sú pripravení ich brániť. Ako sa to vezme, môžu reagovať, výrobcovia „bioplastov“ neklamú, len nehovoria celú pravdu. Klamú či neklamú, keď napíšu, že taška sa rozloží v komposte? Zase možno čakať reakciu právnikov typu „ako sa to vezme“ a argumenty o nespomenutí celej pravdy. Podľa advokátov môžu mať napríklad ich klienti na mysli, že nimi uvádzaný dovetok „podľa príslušnej normy“ znamená to isté, ako za „definovaných pravidiel v laboratórnych podmienkach“. To, že reálne podmienky sú obyčajne iné ako laboratórne, je druhá vec… A tak ďalej, a tak podobne.

Výsledkom súčasného stavu je, že nikto z výrobcov nedeklaruje, za ako dlho sa jeho „bioplast“ rozloží v reálnych podmienkach. Nič mu z toho nehrozí, predsa absentuje jasná legislatíva, absentujú reálne metódy testovania biorozkladu. Vlastne len názorom odborníkov je, že zmesi PLA a PBAT majú problém s vlastnou biorozložiteľnosťou.

Ako ďalej s „bioplastmi“? Možno najjednoduchšie, ako zbaviť „bioplasty“ aureoly ušľachtilosti, by bolo zaradiť ich do inej kategórie plastov a nazvať ich inak ako bioplastmi. Hoci aj preto, aby zvyšok (menšina) po zodpovedných, trpezlivých a rokmi overených pokusmi v praxi (prof. Pavol Alexy a jeho Nonoilen) sa práve oni presadili s výrobou stopercentných bioplastov výlučne z obnoviteľných zdrojov.

Záver? Výrobcovia napríklad z Nonoilenu by už nemuseli (po preradení „bioplastov“ do inej kategórie) označovať svoje výrobky prívlastkom stopercentné. Vystačil by názov bioplasty.

Peter Šporer

Tatiana Nagyová