Za Eugenom Gindlom

Dnes sa rozlúčime s Eugenom Gindlom. Z tohto sveta odišiel v nedeľu 14. novembra 2021. Mal 77 rokov.

Egona Ervína Kischa, známeho českého reportéra, ktorý písal v nemčine, mohol ako výborný nemčinár čítať aj v originály. Ja len z prekladu viem, že raz Kisch napísal: „Mnoho dobrých novinárov, sa túži stať zlými spisovateľmi“. Treba povedať, že Kischovi sa to novelou/románom Pasák aj podarilo. Eugenovi Gindlovi nie. Bo to excelentný autor, autor z kategórie uveriteľných.

Nebolo to, preto, že by písal „ľahko“. Systémom „sadnem si a niečo zo mňa vypadne“. Veľa nad svojimi textami pochyboval, radil sa, občas liezol editorom na nervy tým, že už odovzdaný článok stiahol a išiel ho prerábať. Bol perfekcionista. Hovoril tomu, že musí „nájsť ten správny slovník“. 

Je dôležité vedieť, že hoci sa narodil v Bratislave, tak vyrastal na Liptove. Aj keď potom študoval a pracoval v Bratislave, rád sa tam vracal. Séria reportáží o budovaní Liptovskej Mary nie je žiadna propagandistická povinná jazda socialistickej tlače, písal o ľuďoch, ktorí stratili všetko, čo mali – a to nové, čo dostali nevedeli prijať. Písal o ľuďoch s ktorými a pri ktorých vyrastal, a to je jedna z najťažších novinárskych prác.  Je to napísané tak, že aj po 40 – tich rokoch by to mohlo vyjsť bez zásahov, možno s vysvetlivkami pre mladšie ročníky. Jeho reportáž z tureckých a nemeckých hraníc zo začiatku 70 – tych rokov, ukazuje, že problém vysťahovalectva a migrácie nie je vôbec nový, len sme naň stále nepripravení. 

Písal scenáre dokumentárnych filmov, hraných filmov, televíznych inscenácií, divadelnú hru. Stále. Boli roky, keď nemohol mať pas, mnoho jeho prác sa nikdy nedočkalo uverejnenia či realizácie. Posledné novinárske ocenenie dostal v roku 2020 v kategórii „najlepší komentár“. Vo veku, keď sa už dávajú ceny iba ak za celoživotné dielo. Ešte šesť – sedem týždňov pred smrťou mi hovoril, že do Vianoc chce dokončiť knihu, len teraz je vo fáze, že, áno, uhádli ste, „hľadá ten správny slovník“.

Eugen bol ochranárom s obrovským rešpektom v tejto komunite. Nikdy to neštudoval, ale vďaka tomu, že perfektne ovládal niekoľko jazykov a stále niečo kupoval a študoval, tak bol aj dobrým diskutérom a človekom s víziou. Chatárčil v Tatrách, opravoval drevenice po Slovensku… 

Jeho podpis je pod samizdatom Bratislava nahlas, ktorý otriasol režimom dva roky pred revolúciou. 1 000 kusov útlej brožúrky. Vtedy mal problém s ďalším publikovaním, mnohí ľudia sa mu otočili chrbtom. Po nežnej revolúcii sa stal členom vedenia VPN a na jar 1990 šéfredaktorom denníka Verejnosť, ktorý VPN vydávalo. Potom dostal ďalšiu ranu, jeho meno sa objavilo na zoznamoch údajných spolupracovníkov Štátnej bezpečnosti. Opäť sa ukázalo, že nie všetci kamaráti sú kamaráti. Eugen to ustál, spoluzakladal mesačník OS, nadčasové proeurópske periodikum v mečiarovskej ére, v Kozmose šéfredaktoroval viac ako 30 rokov, ďalej písal a diskutoval. Stáva sa, že aj ľudia zo serióznych médií nazvú „iných“ dezoláti. Redakcia Kozmos má takmer spoločný vchod s pubom Lýcejka, kde sa stretávajú ľudia, ktorí majú predsa len diametrálne odlišné názory, ako mal napríklad Eugen Gindl. A on im tam robil semináre, oni chodili a počúvali ho. 

Odišiel mi kamarát, ktorý ovplyvnil môj život bez toho, aby sa o to akýmkoľvek spôsobom snažil. Keď prišiel na stretnutie, tak sa občas žartovne spýtal:

  • – Ty užé slýšal gólas Bóga?

Vedeli sme o čo ide a tak, keď sme sa lúčili, Eugen zovrel ľavú ruku v päsť, medzi skrčený ukazovák a vystretý palec si vylial poslednú kvapku borovičky a oblizol ju. Nikoho iného, kto by to robil som nepoznal. A potom zopakoval pointu jeho reportáže z Krymu, kde mu na miestnom observatóriu chceli pustiť nahrávku Božieho hlasu, ale nakoniec z toho nič nebolo. Griša, chlapík z observatória mu na rozlúčku povedal:

  • – Žeňa, ty ščastlivyj čilavjek. Ty neslýšal gólas Bóga. Nu ja jevo slýšal a tiper mne žiť s tem do smérti… Póňjal?

Ale teraz je pointou vlastne tá posledná kvapka.

Ján Füle