Zelený 17. november

Pred Nežnou revolúciou sa robili prieskumy verejnej mienky, ale neboli určené pre verejnosť. Strana a vláda sa báli verejnej mienky a preto ich pred verejnosťou tajili. Ale aj z posledných predrevolučných a aj prvých porevolučných prieskumov bolo zrejmé, že na prvom mieste v nespokojnosti bola kvalita životného prostredia.

Mikuláš Huba, dnes už vlastne ochranársky Guru, v rozhovore pre denník SME povedal, že „Nežná revolúcia bola vlastne posledná veľká ochranárska akcia“. November 1989 a tých takmer 7 mesiacov do prvých slobodných volieb boli skúškou, či má na Slovensku opodstatnenie Strana zelených. Nálady obyvateľstva tomu nasvedčovali a „zelení“ sa už v prieskumoch objavovali na popredných miestach. Lenže veľmi rýchlo sa v spoločnosti vyplavili prúdy, ktoré boli dovtedy skryté. Nacionalisti – slovenskí i maďarskí, kresťanskí politici, návrat tvári Pražskej jari… Pamätám si, ako poslanci vtedajšej Slovenskej národnej rady diskutovali, aké vysoké má byť volebné kvórum. Demokratická strana a aj Strana zelených presadzovali 5%. Nakoniec práve tieto dve strany prešli len tak – tak. DS 4, 40% a SZ 3, 49%. Lebo kvórum prešlo trojpercentné.

Teraz prvý návrat k Mikulášovi Hubovi. Posledná naozaj veľká ochranárska akcia bola „Aféra Tatragate“. Po revolúcii na Slovensko prišlo mnoho „podnikateľov“ z celého sveta, ktorí mali slovenské korene. V tej dobe bolo ťažké rýchlo si overiť, či naozaj podnikali, aké mali hospodárske výsledky, koľko zamestnávali ľudí. Jedným z takýchto podnikateľov bol istý Michal Šumichrast. Ten očaril vtedajšieho premiéra Milana Čiča, ktorý ho v januári 1990 vymenoval za poradcu vlády. A začali sa diať veci. Rodina pána Šumichrasta spolu s fotografom Karolom Kállayom založili akciovú spoločnosť Tatra Mountains Corporation. Predstavili grandiózne plány, ktoré ignorovali ochranu prírody, ale mali urobiť z Vysokých Tatier „špičkové rekreačné stredisko svetového významu“. Do USA sa vydala delegácia zložená z ministrov a poslancov. V družnej atmosféra sa aj podpisovalo. A potom sa, našťastie, tieto hanebné dohody, dostali na verejnosť. Zelení poslanci a zelení novinári sa dostali k textom. Potom Hana Somorová z Pravdy, Mirka Staszová z Nového slova, Peter Šporer z Práce a Ľubo Lazový zo Smeny v jeden deň publikovali v podstate identické články a na svete bol prvý naozaj veľký ponovembrový škandál.

Druhý a naozaj posledný návrat k Mikulášovi Hubovi. Strana zelených vždy a aj dodnes trpí na svoju personálnu politiku. Ochranári sa jej nikdy naozaj nechopili. Veď prvým predsedom Strany zelených bol Juraj Mesík. Vtedy prakticky neznámy, dnes známy tak, že si to zelení fakt nezaslúžia. Zelení sa slovenskou politikou len tak bezradne potácali. Štiepili sa na Slovenskú zelenú alternatívu, Zelenú ligu, spolupracovali s DS, v SNR boli aj na chrbte koalície Spoločná voľba ale aj Mečiarovho HZDS, potom chceli byť v parlamente na kandidátke SDĽ, tej ktorú v roku 2010 „obnovil“ podnikateľ Ivan Weiss. Od roku 2014 je strana politicky neaktívna, čiže neviditeľná.

Začali sme prieskumami verejnej mienky. Na prvých miestach ochranu životného prostredia vystriedala nezamestnanosť, problémy zdravotníctva, školstva… Časť politikov chápe, že zmena klímy nie je módny výstrelok, ale fakt problém. Chytajú sa toho tak, ako najlepšie vedia. V Dubaji vystavujeme vodíkové auto, ktoré má najazdených 0 kilometrov a „promujú“ ho tam v spoločnosti ministra hospodárstva Richarda Sulíka „Geissenovci“. A Peter Sagan bol zatiaľ v talianskom pavilóne… Národné parky sa stali predmetom kšeftovania v NR SR a všetko zlé je „diktát z Bruselu“, hoci práve tam máme kvalifikovanejších a príčetnejších poslancov, ako v Bratislave. Na kandidátke Progresívneho Slovenska a Spolu, patrí sa dodať.
Otázka preto nestojí tak, či sa niekto zelených tém ujme. Ale tak, kto a ako. Buď „na Grétu“, alebo priväzovaním a prilepovaním sa niekam a o niečo, alebo so znalosťou veci, v diskusii i polemike. Keďže dnes je výročie 17. novembra 1989, možno by sa dalo vrátiť k Programovému vyhláseniu VPN z 25. 11. 1989, bod 11. „Žiadame reálne zaručiť právo na zdravé životné prostredie“. Jedna veta a koľko práce.

Ján Füle

Ilustračné foto zdroj: pexels.com